Vladimír Franz: Politici sa hrajú na princeznú a ježibabu, najvrchnejším ide o moc a peniaze (aktualne.sk, březen 2016)
03.04.2016 19:11
Profesor Vladimír Franz je hudobný skladateľ a výtvarník. V prvej priamej voľbe českej hlavy štátu v roku 2013 ho podporilo viac než 350 000 voličov a skončil spomedzi kandidátov na 5. mieste. Je autorom scénickej hudby pre 150 divadelných inscenácií, vrátane pražského Národného divadla či Divadla na Vinohradoch. V januári roku 2013 uviedla Štátna opera v Prahe svetovú premiéru Franzovej opery Válka s mloky, skomponovanú na motívy diela Karla Čapka. K pôvodnému motívu ohrozenia jednej civilizácie druhou, pridal aktualizačný moment manipulácie spoločnosti, ktorou sa z nej ľahko stáva ovčie stádo.
Patríte medzi ľudí, ktorý sa dajú iba ťažko prehliadnuť. Zvykli ste si, alebo sa ešte stále nájdu reakcie, ktoré vás dokážu prekvapiť?
Viac-menej sú tie prekvapené reakcie preč, ľuďom už veľmi nie som na údiv. To by som musel zájsť na nejaké odľahlejšie miesta. Aj keď, cestou autom sa mi raz stalo, že mi jedna asi 350 kilová prostitútka navlečená v niečom ako neoprénový skafander, stojac pri ceste povedala: „Ty, ale vyzeráš.“
Kto je neprehliadnuteľným pre vás?
Pre mňa sú to ľudia s nejakým duchovným presahom, niekto ako anjeli-strážcovia, ktorí majú nad nami roztiahnuté ochranné krídla.
Komu sa to podarilo?
Podarilo sa to na úsvite našich dejín svätému Vojtechovi, Anežke, Kozmovi, Karolovi IV., Komenskému, Husovi, Dobrovskému, Smetanovi, Máchovi...
Uvedomoval som si to zvlášť pri skúškach v Národnom divadle. Pri tom šere – svieti len „pracák“, a ja vnímam, že za tými plyšovými závesmi v lóžach, ako kedysi, sedia Masaryk, Čapek, Dvořák.
A keďže sa nudia a nemajú čo robiť, tak sú opäť tam a pozorujú vás za tými závesmi a hovoria: „Ukáž, chlapče, čo vieš.“ A vy v tej chvíli viete jedno, že si nemôžete urobiť hanbu.
Čo si obvykle na ľuďoch všímate?
Prvý dojem býva väčšinou určujúci a správny. Takže prvý dojem.
Aký by bol vo vašom prípade?
Úprimne neviem. Ja sa totiž nevidím. Ale aj po skúsenostiach v prezidentskej voľbe tuším, že som trochu dospel.
Kde vidíte hranice tolerancie?
Vážim si a rešpektujem názory druhých. Nie som vlastník nikoho, nie som Boh, ani „kádrovák“. Spätne to isté očakávam aj od ostatných. Slobodu chápem na prvom mieste ako zodpovednosť.
Stalo sa, že vám niekto odmietol podať ruku?
To sa môže stať. A pri prezidentskej kampani sa mi to stalo.
Mali ste niekedy problém podať ruku vy?
Áno. Sú to väčšinou ľudia, ktorí sa rozhodli dobrovoľne a vedome škodiť iným.
Sme my, Česi a Slováci tolerantní?
Áno sme, určite ale nie na ten americký spôsob: všetci sme šťastní, všetci sa usmievame. Ak by to malo byť takýmto spôsobom, máme teraz Veľkú noc a na Golgote by to vyzeralo v štýle: „Otče, Otče, prečo si ma opustil?“ „Nie je ti nič, Synku?“ „Nie, cítim sa skvele.“
Byť takto stále „happy“ môže byť nebezpečné, lebo to jedného dňa niekto so slabšími nervami nevydrží, pôjde a vystrieľa celú školu. Tak ako bol v osvietenstve vyhnaný Boh, chýba v súčasnosti univerzálny názor. Na jednej strane dobrá predstava, na druhej strane ľudia zúfalo hľadajú stratený ideál naprieč svetom. A cítia sa pritom stratení.
Máte teda pocit, že absentuje ten vytesnený Boh?
Chýba. Nakoľko on je miera vecí. Plnosť hrôzy matrixovo – kapitalistického systému je v tom, že ak budem mať zemeguľu, tak môžem mať dve a chcieť ďalších päťdesiat. A čo s nimi?
Prečo sa rozhodne umelec vstúpiť do politiky?
Sme svedkami vyprázdňovania pojmov. Humanita, láska, demokracia, rodina. Stávajú sa akousi nepotrebnou „vetešou“. Tak dlho som o týchto veciach ako autor písal a premýšľal, až mi padli na hlavu v podobe politiky.
Nie je politika len pre tých, ktorí nevedia nič iné?
Politika je na rozdiel od umenia práca s negatívnou energiou. Nedá sa vydať brožúra a na druhý deň budeme všetci demokrati.
Celé 19. storočie sme politicky prežívali veľký luxus.
Keby niekto povedal Dobrovskému, Jungmannovi, Šafárikovi, že za sto rokov tu bude samostatný štát so všetkým, čo k nemu patrí, asi by mu neuverili.
Mali sme výtvarné umenie, sochárstvo, filozofiu, hudbu, len tá politika sa robila vo Viedni. Sedávali sme v záhradných reštauráciách a nadávali na Viedeň, ako to nevedia.
Po osobnej skúsenosti, ako by ste politiku charakterizovali?
Ako šachovú partiu s množstvom kombinácií, ktorá je ale mimoriadne preceňovaná. Nedozvieme sa, že niekto vymyslí nový liek, ale že sa poslanec v parlamente vysmrká, to nám oznámia takmer okamžite.
V marcových parlamentných voľbách sa na Slovensku dostali do parlamentu aj extrémisti a radikáli oslavujúci narodeniny Adolfa Hitlera, ľudia popierajúci holokaust. Nielen tu je momentálne hnedá v móde. Kde hľadať dôvody?
Zodpovední sú všetci, ktorí boli pri moci. Oni siali. A predsa keď nie je vlhko, nerastú huby.
Bude sa Európa ďalej radikalizovať?
To záleží od politikov. Vo voľbách nás otravujú neuveriteľnými heslami, prehnanou dobrotou, z ktorej je mi až úzko. Sú tri dni po voľbách a títo ľudia zabudnú, že robili kotrmelce na žinenkách, že rozdávali bonbóny, sľubovali nemožné.
Akoby sa ocitli odrazu v inej realite. Je to forma divadla. Viditeľná politika je forma divadla. Tento bude hrať princeznú a ten bude hrať ježibabu, potom si to pokojne prehodia. A na poludnie pôjdu spolu na obed.
Nemáme šancu vidieť toho hýbateľa za nimi. Obyčajne býva veľmi „hustý“. Sú to najrôznejšie záujmy moci, vplyvu a peňazí. Tí najvrchnejší sa aj vďaka tomu medzi sebou vždy bez problémov dohodnú.
Má šancu Európa prežiť, ako ju poznáme?
Po pravde, nie je mi vôbec jasné, kto Európsku úniu vedie a za čo ručí. Občas mi pripomína spolok náhodných hlupákov, ktorých ona ale vôbec nezaujíma.
Priznám sa, že nepoznám krajinu, ani spoločenstvo akým je únia, ktorí by dávali prednosť cudzím záujmom pred vlastnými. Je to samozrejme proti prirodzenosti a z histórie si nevybavujem podobný prípad.
Pokiaľ je štát svojprávny a dával by prednosť inému pred svojim, tak patrí do múzea kuriozít.
Bojíte sa niečoho v živote?
Snažím sa dovidieť z jedného kopca na druhý. To ma napĺňa pokojom.
Z čoho viete mať naopak radosť?
Zo stretnutia s akýmkoľvek presahom. Ale aj z toho, že som napríklad pred niekoľkými týždňami objavil v lese prvé fialky. Tie majú kvitnúť až v prvej polovici apríla. Takáto prírodná anarchia mi spravila radosť.
Čo ste sa snažili ako otec naučiť svoju dcéru?
Aby platilo, čo povie. V dnešnej dobe je to dar, pretože dnes mnohí niečo hovoria a vzápätí konajú proti vysloveným slovám.
Za čo ste vďačný, že vás naučil váš otec?
Som rád, že ma približne od troch rokov brával na výlety po Čechách. A rozprával mi. Rozprávali sme sa. Ako päťročný som nemal vďaka tomu problém vedieť, aký je rozdiel medzi gotickým, románskym a barokovým slohom.
Vedel som, kde čo rastie a ako sa to volá. Bol to dobrý základ pre ďalšie súvislosti, ktorým inak hovoríme tiež vzdelanie.
Je práve absencia vzťahov, to čo nám v dnešných časoch chýba?
Súdky informácií sa rozplynú. Ostáva prežitok. Vzťah. Iba si to neuvedomujeme. Môžeme prísť do hypermarketu a nezjeme všetko z regálov, ani si na seba nedáme všetky šaty. Je jednoduchšie si vybrať, keď máte jedny hnilé zemiaky a polozhnité rajčiny ako keď máte 50 druhov zemiakov a rajčín.
Vnútorná sloboda je ten priestor pre každé správne rozhodovanie. Sledujem to na Antonínovi Dvořákovi. Nebol žiadny špekulatívny muž ani filozof. Dokonca neprečítal ani mnoho kníh. Mal akurát dva ročníky školy pre organistov – niečo ako ľudová škola umenia. A pozrime, čo dosiahol.
Keď som išiel autom na Fidži a pustil som si napoludnie rádio, hrali jeho husľovú serenádu. Pane Bože, vyučený mäsiar z dediny a vypracoval sa na majetok celého ľudstva ako Dante alebo Michelangelo.
Prečo? Mal jasne zadefinovaný zdravý systém. Vzťah k žene, k deťom, k sexu, k dielu, k prírode. A na tom mohol postaviť čo chcel. Akokoľvek vysokú vežu, ktorá nespadla. Teória v živote sama nestačí. Je ako suché stromy, ktoré musíme s námahou prekračovať.
Karol Lovaš, aktuality.sk, 27. 3. 2016